Bilingválna výchova - osvojovanie si „dvoch materinských“ jazykov

"Keďže sa už nejaký čas zaoberám osvojovaním si jazyka u detí, nedalo mi, aby som nesiahla po zaujímavej vedeckej štúdii profesorky Traute Taeschner z Univerzity La Sapienza della Roma. „Il sole é femmina“ (Slnko je žena) je názov jej štúdie o osvojovaní si jazyka u detí vychovávaných v bilingválnom prostredí od ich narodenia. Nakoľko som si vedomá, že zrejme len málokto sa môže k danej literatúre dopracovať, rozhodla som sa sprostredkovať niektoré zaujímavé postrehy autorky vedeckej publikácie. Publikácia bola vydaná v roku 2003 v Ríme spoločnosťou DITI. s.r.l. A jej velké gro patrí dlhodobému longitudinálnemu výskumu, v ktorom T. Taeschner sledovala svoje dve deti vychovávane bilingválne (nemecky/taliansky) a porovnávala ich vývin s ďalšími bilingválnymi ako aj monolingválnymi deťmi. Publikácia je nesmierne zaujímavá z lingvistického hľadiska, ale osobne ju odporúčam prelúskať len tomu, kto ovláda nemčinu, angličtinu a samozrejme taliančinu, nakoľko autorka niektoré pojmy definuje len v nemčine (jej materinkom jazyku) alebo v angličtine (odborné citáty prevzaté z amerických štúdií). Pokiaľ čitateľovi takéto prechádzanie z jazyka do jazyka nevadí (mne osobne vyhovovalo, nakolko taliančina nie je mojím preferovaným jazykom) je publikácia výborne čitateľná, zrozumiteľná a vzhľadom na množstvo praktických ukážok z rozhovorov s deťmi aj zábavná". (Zlatica Jursová Zacharová)

Čo to znamená bilingválna výchova?

Je to dokonalé ovládanie dvoch jazykov na profesionálnej úrovni, alebo stačí aspoň minimálna znalosť cudzieho jazyka k dorozumeniu sa?

V odbornej literatúre nájdeme dva tipy bilingvizmu:

• simultánny bilingvizmus
• a konzekutívny bilingvizmus.

V oboch prípadoch ide o získanie jazykových poznatkov dvoch rečí v rannom vývinovom štádiu dieťaťa, rozdiel ale je v tom, kedy dieťa prišlo do kontaktu s druhým jazykom. Konzekutívny bilingvizmus znamená, ze prvý jazyk (ten, ktorým dieťa hovorilo v chronologickom časovom slede ako prvým) je už viac menej osvojený vo svojej základnej štruktúre a až potom si dieťa začína osvojovať druhý jazyk. Akási hranica pre rozdelenie simultánneho a konzekutívneho bilingvizmu je pri dovŕšení troch rokov dieťaťa. Toto ale samozrejme neznamená, že po dovŕšení troch rokov dieťa kompletne obsiahlo svoj materinský jazyk, ale znamená to len toľko, že dieťa už natoľko pozná svoj materinský jazyk, že už sa nedá viac na bilingvizmus pozerať ako na simultánny.

Simultánny bilingvizmus znamená, že dieťa má dva materinské jazyky, ale neznamená to, že je schopné sa v oboch jazykoch rovnako vyjadrovať. V podstate vždy je jeden jazyk dominantnejší. Túto dominanciu vyvolávajú možnosti a príležitosti k používaniu danného jazyka.

Ako si dieťa osvojuje dva jazykové systémy?

Traute Taeschner vysvetľuje osvojovanie si dvoch jazykov u dieťaťa naledovným postupom:

1. V prvej fáze dieťa si osvojuje slová, ktoré nie sú ekvivalentné. Dieťa napríklad povie „stôl“ na objekt X a „Stuhl“ na objekt Y, alebo „Tisch“ na objekt X a „stolička“ na objekt Y, ale nie „Stuhl“ a „stôl“ na objekt X a „stôl“ a „Tisch“ na objekt Y. V tomto štádiu sa ešte nedá hovoriť o dvoch rozdielnych systémoch. Výber dieťaťa, ktoré slovíčko povie v ktorej reči závisí pragmaticky od skutočnosti, ktoré slovíčko dieťa počulo po prvý krát aj zároveň ho aj vyslovilo a nie na ďalších faktoroch, ako napríklad zložitá výslovnosť alebo rešpektujúc osobu, s ktorou sa dieťa rozpráva.
2. V druhej fáze začína dieťa produkovať ekvivalentné slová a začína si organizovať dva rôzne jazykové systémy. Rozumie tada, že existujú dve rôzne slová pre pomenovanie jedného objektu „pes“, „Hund“ a zároveň dieťa je schopné rozlíšiť, či daná osoba rozpráva jedným alebo druhým jazykom. Ak sa v tomto štádiu opýtate dieťaťa „Und wie sagt man das in Deutsch?“ (A ako sa to povie po nemecky?) odpovie správnym spôsobom. Keď si všímame morfollogický alebo syntaktický aspekt, tento nie je ešte vyvinutý tak ako u dospelého, ale u dieťaťa často dochádza ku kreatívnym kombináciam jednotlivých elementov alebo lexikálnych skupín. V tejto fáze sú veľmi často sledované lexikálne a sémantické interferencie (vzájomné sa ovplyvňovanie), ale nie morfologické alebo syntaktické interferencie. Zaujímavé je, že dieťa sa vo väčšine prípadov naviaže jazykom na osobu, s ktorou komunikuje, pretože ak táto osoba zmení reč (z nemčiny na slovenčinu), dieťa automaticky prepne do iného jazyka, prípadne opakuje tento jazyk.
3. V tretej fáze sa objavujú komplexné štruktúry, kde dieťa je schopné verbalizovať vzťah medzi dvoma lebo viacerými frázami. V tejto fázy začínajú byť mofrosyntaktické štruktúry pre dieťa viac-menej ortodoxné a to je príčinou častých gramatických „chýb“ v jednom alebo druhom jazyku. (Dieťa používa nemecku gramatiku v slovenčine, alebo slovenskú v nemčine.) Práve táto fáza ja pre bilingválne vychovávané dieťa veľmi náročná a môžu ju pozitívne prekonať len v prípade ak okolie, v ktorom sa nachádza mu poskytne dostatočnú oporu, aby si mohlo pravidlá systematizovať. Hlavne koherencia (jednotnosť) lingvistického správania sa dopelého je veľmi dôležitým bodom pri výuke bilingválneho dieťaťa. Keďže dieťa zisťuje, že nie všetci hovoria a rozumejú dvoma jazykmi, začína rozprávať len jedným jazykom a to tým, ktorým rozpráva jeho komunikačný partner. Pre dieťa preto môže byť veľmi mätúce ak osoba, s ktorou sa zvykne rozprávať po nemecky na neho prehovorí po slovensky a naopak. Dokazuje to jasný príklad dcéry prof. Taeschner. Lisa (hovoriaca nemecky a taliansky vo veku 4-roch rokov) sedela a hrala sa s bábikou, rozpravajúc jej po taliansky. Keď vstúpila matka do miestnosti, automaticky dieťa začalo rozpravať bábike po nemecky. Po odchode matky z miestnosti, dieťa opäť komunikovalao s bábikou v taliančine. Toto dokazuje dôležitosť pravidla Jedna osoba/jeden jazyk. Dieťa potrebuje jasné a jednotné modely, aby mohlo spracovať svoju úlohu – rozlišovať a organizovať dva lingvistické systémy. Zároveň si dieťa týmto systémom vytvára aj sociálnu identitu a vzhľadom na bilingvizmus sa dieťa stáva sociálne flexibilnejším. Používanie dvoch rečí dáva dieťaťu možnosť vidieť svoj jazyk ako čiastočný systém medzi inými systémami, ako fenomén medzi inými všeobecnými kategóriami, čo mu dáva vedomosť o jeho lingvistických operáciach (Vygostsky, 1962). Ide o schopnosť dieťaťa rozpoznávať ekvivalenty morfologických funkcií na metalingvistickej úrovni.

"Lisa (Trautina dcéra vo veku 9,5 roka): Mami, vieš že nemčina a taliančina sú úplne rovnaké? Pozri sa: io ho smesso, tu hai smesso, egli ha smesso. A v nemčine: ich bin gegangen, du bist gegangen, er ist gegangen. Všimla si si to mami? Je to tak jednoduché!"

Praktické rady

Ak by sme mali zhrnúť v krátkosti praktické rady pre rodičov, učiteľov a pediatrov vyplývajúce z tejto štúdie, bolo by to nasledovné:

• hovorte na dieťa dvomi jazykmi systematicky a konštantne takým spôsobom, že dieťa (špecialne veľmi malé) vie získať jasnú a konzistentnú orientáciu, čo mu pomôže v jeho úlohe porozumieť dvom jazykom 
• každá rodina má mať vypracovaný svoj spôsob ako prakticky aplikovať bilingvizmus v rodine
• aby ste podporili vývin vyrovnanej osobnosti, ktorá neneguje niektoré svoje časti, je dobré nielen hovoriť na dieťa dvomi jazykmi, ale aj dať mu možnosť zakúsiť obe kultúry. Je dobré, keď obaja rodičia si vytvoria s dieťaťom svoj komunikačný kanál len z  jednej reči
• najlepšie je začať s dieťaťom hovoriť dvomi jazykmi v okamihu narodenia. Ale aj keď sa začne neskôr, keď má dieťa tri roky, je efekt osvojenia si reči podobný ako keby s začalo s dieťaťom rozprávať dvomi jazykmi od narodenia. V podstate jazyky, ktoré sa dieťa naučí do puberty sa mu ukladajú prirodzeným spôsobom. Platí zásada „´čim skôr sa začne, tým rýchlejšie a lepšie sa jazyk naučí“.

Dá sa povedať, že hovoriť na dieťa dvomi jazykmi má vo všeobecnosti pozitívny vplyv na lingvistickú schopnosť dieťaťa a tiež na osvojenie si dominantného jazyka (jazyka prostredia, v ktorom dieťa žije). Inak povedanné, dieťa, ktoré hovorí taliansky a arabsky sa môže naučiť hovoriť lepšie po taliansky ako dieťa, ktoré hovorí len po taliansky. Toto je spôsobené „mentálnou gymnastikou“, ktorú bilingválne vychovávané dieťa častejšie používa.

Netreba sa znepokojovať, ak dieťa v istom okamihu svojho vývinu mieša jazyky. Problém sa vyrieši okolo tretieho roku, keď dieťa má dostatočnú slovnú zásobu, aby vedelo povedať všetko čo potrebuje v oboch jazykoch.

V niektorých fázach vývinu dieťa môže používať len jednu reč, hoci rozumie obom rečiam. Táto skutočnosť je spojená často s tým, že v okolí dieťaťa sa používa oveľa viac jedna reč.

Veľa ľudí z nás bola vychovávaná bilingválne a ani si to dnes neuvedomuje. Každá reč má svoje nárečia a niektorí autori považujú za bilignválnu výchovu aj to, že jeden rodič rozpráva na dieťa nárečim a druhý spisovným jazykom. Preto riešiť problematiku, či deti vychovávané bilingválne majú alebo nemajú problémy v prvej triede na základnej škole so štátnym jazykom je podľa autorky zanedbateľné, nakoľko deti sa vedia dobre prispôsobiť a naučiť sa reč okolia (školy). Je preto nevhodné, aby učitelia žiadali od matky, aby sa s dieťaťom rozprávala štátnym jazykom, ak matka tento jazyk neovláda na dostatočnej úrovni.

Publikácia profesorky Taeschner sa nezaoberá otázkou, keď matka, alebo otec sa snažia bilingválne vychovávať dieťa, pričom ani jeden z nich nemá cudzí jazyk ako materinský.

zdroj: www.hocus-lotus.astiret.com