Mgr. Lenka Balková,PhD
Nedá mi nenapísať niekoľko prvých zážitkov spojených s rozbehnutím sa aktívnejšieho znakovania u našej čerstvo deväťmesačnej Paulínky. Lebo sa to udialo práve posledné dni, najmä tento víkend, keď sa jej dral druhý zúbok a bola dosť plačlivá, tak jediné dlhšie prestávky v trpiteľskom výraze jej tváričky boli okamihy, keď sa v byte zažínalo svetlo a ona zmenila výraz tváre z utrápeného na sústredený, oči uprela dohora, či doboku, podľa toho, odkiaľ práve išl
o svetlo, ruka v smere pohľadu, zovierala ju do pästičky a potom roztvárala.
Keďže tieto posledné augustové a prvé septrembrové dni bolo stále zamračené, svetlo sme zažínali aj cez deň – bolo že to radosti! Taktiež nám ukazovala, ak uvidela v okne čo i len svetelný odraz a dokonca aj blikanie zelených bodiek na internetovom rooteri vyhodnotila ako opodstatnené pre znak svetla. Verím, že na nás videla, že jej rozumieme, lebo sme hneď tiež znakovali tým smerom ako ona, súhlasne kývali hlavou a nadšene, čo najzreteľnejšie, artikulovali slovo „žiža“ – to boli momenty, kedy akoby nemyslela na bolesť ďasien, ale na to, že nám môže dať najavo, že si čosi všimla, že sa jej to páči, prípadne, že to chce zopakovať. Lebo pravdaže – tie najzázračnejšie okamihy sú, keď sa svetlo zažína a zhasína, takže sme šťukali vypínačom ostošesť.
Dokonca aj manžel konečne uznal, že znakovanie nie je len taká zábavka mamičiek na rodičovských dovolenkách, ale že je to šikovný prostriedok, ktorý môže dieťaťu do značnej miery pomôcť v dorozumievaní sa so svojím okolím, či taktiež – ako v našom prípade – aj mentálne sa odpútať od drobných fyzických trápení. To je naozaj jedna z veľkých výhod ľudskej mysle, že cez znaky (v širokom spektre od mnohoznačných umeleckých symbolov po významovo presne vymedzené dopravné značky) dokáže prenášať duševné obsahy z jedného človeka na druhého a evidentne – aj tým najmladším členom ľudského spoločenstva, akým je naša Paulínka, to umožňuje využiť tieto kultúrne nástroje na uľahčenie si každodenného života.
I keď na záver musím podotknúť, že niekedy aj na jeho celkom veselé skomplikovanie. Keď sme s malou boli naposledy na plávaní pre bábätká, tak Paulínka mi pravdaže aj priamo vo vode pripomínala, že zo stropu na nás dopadá umelé osvetlenie. Jedna pani, ktorá sedela pri bazéne a čakala na svoju dcéru s vnučkou, si Paulínkino opakované gesto vyhodnotila tak, že to neznáme bábätko jej kýva na pozdrav. Vždy nám teda odkývala a potom, keď sme vyliezli z bázena mi hovorila, aké je to skvelé, že som ju už naučila, robiť „pá-pá“. Keď som jej na to odpovedala, že to dcérka iba ukazovala svetlo, zatvárila sa veľmi neurčito. Tak som vysvetľovala ďalej, že som pri malej asi od jej šiestich mesiacov spájala svoje slová s gestami detskej znakovej reči Baby Signs a teraz sa toho začína aktívnejšia chytať aj sama Paulínka. Celkom dobre sme si potom na túto tému pohovorili, lebo o niečom takom ešte táto
novopečená stará mama nepočula.
Medzitým za posledné dni už Paulínka začala ukazovať aj iné slová. Sú to ešte len také zárodky znakov. Keď vidí, že my dospelí niečo jeme, tak otvára a zatvára ústa, ako by bez zvuku napodobňovala artikuláciu „ham-ham“, ktoré jej vždy pri znaku jesť hovorím. Keď vidí letiaceho vtáčika, zdvíha k nemu ruku, keď videla motorové rogalo, tiež zdvihla ruku a mrmlala si pritom, akoby napodobňovala hluk, ktorý vydávalo. A napokon včera na večernej prechádzke s našimi dvoma psíkmi sa jej podaril znak pre psa. Ani by som si to nevšimla, ale manžel sa ma pýtal, či malá nie je smädná, lebo vyplazuje jazyk. Keďže Paulínka pila asi pred piatimi minútami, túto možnosť som vylúčila, no všimla som si, že sa uprene pozerá na naše blázniace sa psy. Doteraz sa pri ich bláznení hlavne chichotala, teraz sa tvárila vážne, ale s pootvorenými ústami a trošku vyplazeným jazykom. Vtedy mi zaplo, Paulínka sa naučila ukázať nám ďalší kúsok zo skladačky jej prvotného sveta, o ktorom s nami môže „podebatiť“ vďaka znakom Baby Signs.